Najvyšší súd SR nedávno vydal rozhodnutie sp. zn.: 5 TO 9/2019 v trestnej veci obžalovaného K. B. a spol. pre obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, na zasadnutí konanom 17. decembra 2020 prejednal odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry a poškodeného Rádu Premonštrátov – Opátstvo Jasov proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu z 20. júna 2019 (sp. zn. PK-2T/4/2019).
Rozhodnutie sa zoberá problematikou trestnoprávnej zodpovednosti príslušníkov Katolíckej Cirkvi, v danom prípade členov rehoľného rádu, za porušenie noriem kánonického práva.
Právne vety z rozhodnutia:
Právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje osobitnú právnu úpravu konania v mene cirkví, náboženských spoločností, ako ani právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju právnu subjektivitu od cirkví a náboženských spoločností. Z uvedeného dôvodu je potrebné konanie v mene týchto právnických osôb posudzovať v zmysle všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku.
Postavenie cirkevného práva v právnom poriadku Slovenskej republiky: je nepochybné, že toto netvorí súčasť právneho systému Slovenskej republiky, interné predpisy katolíckej cirkvi nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi a z uvedeného dôvodu nie sú ani vynútiteľné štátnou mocou.
Vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaným nebola povinnosť spravovať alebo opatrovať cudzí majetok, konkrétne nehnuteľnosti vo vlastníctve rádu, uložená spôsobom predpokladaným v skutkovej podstate trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Tr. zák., t. j. všeobecne záväzným právnym predpisom, zmluvou ani právoplatným rozhodnutím súdu, zohľadniac neprípustnosť extenzívneho výkladu Trestného zákona a použitia analógie v neprospech obvineného, najvyšší súd dospel k záveru, že v danom prípade nemožno konštatovať naplnenie znakov skutkovej podstaty predmetného trestného činu. Namietané porušenie povinností vyplývajúcich výlučne z cirkevných predpisov, je v danom prípade (reflektujúc na aktuálnu právnu úpravu) pre súd právne irelevantné.
Najvyšší súd považuje na tomto mieste za potrebné zdôrazniť, že vyššie prezentovanými závermi nijakým spôsobom nespochybňuje oprávnenie katolíckej cirkvi spravovať svoje vnútorné záležitosti a v rámci toho zaväzovať príslušníkov cirkvi k plneniu povinností stanovených internými predpismi cirkvi, avšak zároveň dodáva, že vynucovanie plnenia takýchto povinností, ktoré sú stanovené výlučne cirkevnými predpismi a to nielen v súvislosti s otázkou scudzovania cirkevného majetku, hoci tieto nijakým spôsobom neodporujú právnemu poriadku Slovenskej republiky, nemožno realizovať prostredníctvom štátnej moci.
Nedodržanie ustanovení kánonického práva a interných cirkevných noriem pri scudzovaní hnuteľných i nehnuteľných hmotných vecí i nehmotných vecí patriacich do vlastníctva cirkevnej právnickej osoby štatutárnym orgánom tejto právnickej osoby alebo jeho splnomocnencom na to písomne splnomocneným v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky preto bez ďalšieho nie je možné považovať za trestný čin s poukazom na čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a § 8 Tr. zák.